Volám sa Georg, mám 41 rokov a žijem v komunitnom dome v Rakúsku. Som veľmi šťastný, že môžem prežívať krásy kresťanského života na ceste rehoľníctva práve v komunite. Narodil som sa v mnohočlennej rodine na vidieku, rodine plnej života: všetci sa podujímali v dome pri práci a pri modlitbe. Stále sme chodili na sv. omše, a aj keď sme nemali veľa peňazí, často som videl na príklade mojich rodičov dobrotu a lásku prostredníctvom mnohých konkrétnych činov ktoré ma naučili. Takýto spoločný život samozrejme prinášal často aj ťažkosti a utrpenia. Stávalo sa, že otec alebo starší bratia, nevediac ako zdolať problémy, často pili, a tak sa dostali do rodiny disharmónia, odsudzovanie a hnev: každý sa tak zatvoril vo svojom svete. Moja mama bola jediná, ktorá verila, že tento kríž raz prejde a nikdy neprestala dôverovať v Pána Boha a Pannu Máriu, modliac sa a darujúc sa srdcom po všetky dni. Aj keď ju Pán povolal mladú do neba, zostala v mojom srdci: ďakujem Bohu pretože som mal skutočne "svätú" matku. To som ale pochopil až vďaka komunite; bohužial dlhé roky môjho života som bol slepý, stratený v alkohole a v zlom živote, hľadajúc čosi ale nachádzajúc len smútok a sklamanie. V istej chvíli som zahodil všetko čo ma rodina naučila, aj kresťanský život, bol som "pohltený životom", hanbil som sa za pravé hodnoty a tak som začal odsudzovať všetkých a utekať pred hlasom svedomia. Stal sa zo mňa človek bez cieľov, sám a smutný s mojimi ranami, zdrvený zlom, neschopný milovať samého seba, Boha a druhých. Chytil som sa do pasce života ktorý už nebol žiadnym darom, a vôbec ani životom. Stále mi ale zostávala v srdci nostalgia, túžba po niečom peknom, po inom svete, lepšom, ale nebol som schopný odpovedať tomuto hlasu môjho srdca, ktorý dnes viem že bol hlas Boží. Verím, že som sa nikdy nestratil úplne práve preto, že ma rodičia naučili viere, preto lebo som bol pokrstený a vychovaný v rodine v ktorej viera bola, bolo to ako akási ochrana: zlo mohlo vojsť, ale mal som akýsi štít naviac. Som vďačný mnohým ktorí sa modlili za mňa a trpeli, modlitby druhých boli silou Božou ktorá ma ochránila a ktorá ma priviedla do komunity, kde som konečne našiel "svoj domov" a skutočný život. Začať takú radikálnu cestu dobra nebolo vôbec ľahké, ale práve to ma fascinovalo. Videl som realitu, ktorá je čistá, a tak môj boj o zmenu mal zmysel. Komunita ma až do dnes vedel priateľsky, trpezlivo a láskavo viesť, a naučila ma základné veci života: tie sa učím na kolenách pred Eucharistiou a cez príklady a svedectvá druhých. Pociťujem obrovskú dôveru zo strany komunity prostredníctvom zodpovedností ktoré mi zverila. To mi dáva pocit nového života ako nový človek a dôležitý; je to akýsi balzam na moje rany, pretože som dlhé roky myslel, že niesom schopný urobiť nič užitočné, cítil som sa "skrachovaný". Teraz viem, že ak chcem v tomto svete niečo zmeniť, musím predovšetkým zmeniť sám seba prostredníctvom stretnutia s Ježišom vo sviatostiach. Veľmi silno cítim aj dôležitosť byť spätý s Cirkvou cez modlitbu. Po rokoch cesty v komunite som cítil, že Pán ma volá darovať celý svoj život pre druhých, a postupom času dozrela vo mne túžba odpovedať Mu konkrétnym ťahom, ktorý dal stabilitu a radosť môjmu vnútornému životu. Najkrajšie veci ktoré som prežil v mojom živote, som prežil práve v tejto fantastickej rodine kde sa konečne cítim na správnom mieste. Dobre viem, že moje úbohé slová nemôžu vysvetliť aká obrovská bola Božia láska voči mne, som skutočne šťastný že môžem byť časťou tohoto okúzlujúceho diela. Som presvedčený, že nie je mojou zásluhou to že som dnes tu, a som si vedomý svojich slabostí, ale som si istý, že je to Pán ktorý ma miluje takého aký som, a Panna Mária a Cirkev ktorá sa modlí, to oni ma priviedli do komunity Cenacolo. Boh si ma vybral aby som žil aktívny život, farebný a plný radostí a darov. Dúfam a modlím sa, aby prostredníctvom môjho darovaného života, môžem aj ja priniesť trošku svetla do tohto sveta a že sa mi podarí splniť Božiu vôľu vo mne.