Komunita Cenacolo

Sme Maurizio a Paola a sme veľmi šťastný, že môžme svedčiť o zázrakoch ktoré Pán Boh urobil v našom živote. Pán Boh sa mi ukázal v živote prostredníctvom Matky Elvíry
Vtedy, pred 27 rokmi, mi napísala do väzenia list; ja som ju vôbec nepoznal, ale moji rodičia sa s ňou spojili. V tom liste mi povedala viacero priamych právd, bez diplomacie.
Po roku väzenia som pochopil, že ona ma skutočne mala rada hovoriac mi pravdu priamo do očí. Keď som vyšiel z väzenia a bol som v domácom väzení, ona za mnou prišla. Ja som jej vtedy povedal: "Sestrička, ty mi rozprávaš o viere, ale ja neverím!", a ona mi odpovedala: "Nelám si s tým hlavu, ja mám vieru, a ty mi musíš len dôverovať!" A ja, keďže som bol veľmi pyšný, som pokračoval: "Ale ja neverím ani v Boha, tak si predstav že by som veril nejakej sestričke!", a ona na to: "Boh verí v teba!" To bol začiatok zmeny môjho života. Vošiel som do komunity, spravil som svoju cestu, a potom mi Pán Boh podaroval ten najkrajší dar môjho života, Paolu, moju manželku. Zosobášili sme sa, šťastný, chceli sme mať veľa detí, ale po troch rokoch manželstva sme zistili, že to nebude možné. Paola otehotnievala, ale po troch, štyroch mesiacoch tehotenstva "strácala" dieťa, a tak tri z nich odišli do neba. Vtedy nám doktori povedali aby sme sa nejako bránili, pretože Paola riskuje svoje zdravie. Boli sme v Brazílii ako misionári, a chceli sme "vrátiť" Bohu rokom dobrovoľnej služby pre deti z ulice, všetko čo sme dostali. Mali sme chvílu rodinnej krízy. No povedali sme si: "Ako je to možné? Prijímame deti ktoré rodičia nechcú a my sami nemôžme mať vlastné deti! Nemôže vari Boh urobiť pre nás zázrak?" Rozhodli sme sa, že sa budeme viac modliť, a že sa spýtame Pána Boha čo vlastne od nás chce. Bolo to krásne, pretože modliac sa spolu a zhovárajúc sa, sme pochopili, že Pán Boh nás chcel práve tam v Brazílii: neboli sme ešte pripravený mať vlastné dieťa, a Pán Boh to vedel, on nás pripravoval. A tak sme sa rozhodli povedať naše "áno" Bohu a tým ďeťom predstavujúc si ich akoby "naše", jedno "áno" utvorené z nedôsledností, slabostí, chudoby, ale jedno áno ktoré sa snažíme obnovovať už 17 rokov. Paola sa rozhodla, že nebude brať žiadne lieky okrem Eucharistie na každodennej sv. omši. A tak po deviatich mesiacoch tohoto našeho "áno", sa narodil najprv Francesco, potom Stefano, potom Tommaso, Filippo, Lorenzo, Giovanni Paolo a tak sme mohli len ďakovať! Viera rastie a posilňuje sa prostredníctvom dobrých skutkov, a tak aj napriek našim hraniciam sme sa snažili venovať náš život Brazílskym ďeťom, ktorých je dnes veľmi veľa v misii ktorej žijeme. Rozhodli sme sa tak pretože sme pochopili, že služba je najkratšou cestou k Ježišovi. Potom sa stal ďalší zázrak: Pred šiestimi rokmi sme v misii prijali 6 súrodencov: najmenší z nich, Samuele mal 2 roky, a najstarší Daniele, 10. Keď sú deti také malé, dosť rýchlo sa dostanú na adopciu, ale bohužial neexistovala taká "bláznivá" rodina ktorá by si adoptovala naraz 6 detí. A tak nám súd povedal aby sme sa pripravili, že budú adoptovaný ale nepôjdu do jednej jedinej rodiny. Keď sme im o tom rozprávali, všetci sa rozplakali a veľmi trpeli, a prosili nás aby sme ich nerozdeľovali. A tak sme spolu s manželkou prosili Pána Boha o nejaký znak. Pekné na tom je, že sme tak urobili bez toho aby jeden vedel o tom druhom. Ja som povedal pred Pánom Ježišom: "Pane ja som pripravený, ak to chceš, a ak nám Matka Elvíra prikývne, adpoptujeme si ich, ale musíš to ty povedať Paole." Napísali sme e-mail do Talianska, kde sme tiež hľadali nejakú rodinu, ktorá by ich mohla adoptovať. Na Veľkú Noc sme dostali odpoveď od Matky Elvíry: "Modlili sme sa a hľadali sme, ale nenašli sme žiadnu rodinu. A prečo nemôžte byť vy rodičmi týmto deťom?" Dojalo ma to, a hneď som utekal za Paolou: "Paola, Matka Elvíra nám radí aby sme adptovali." a Paola mi povedala so slzami v očiach: "Vieš, že ja som o to žiadala Boha?" Tak nás sám Pán Boh pripravil a dodnes nám dáva silu vychovávať tieto úžasné deti. Ale zázraky sa tým neskončili! V priebehu rokov Paola robila rôzne vyšetrenia a zistili sme, že to bol jeden bacil, ktorý provokoval smrť našich dcér už v jej lone. S dvanástimi synmi, pred piatimi rokmi, sme prišli do talianska na festival života, a potom sme išli do Ríma poďakovať sa ku hrobu Jána Pavla II. Paola a ja sme deťom rozprávali aký bol Ján Pavol II výnimočný pápež, a že ho mohli aj pri jeho hrobe o hocičo požiadať. Keď sme odchádzali z Vatikánu spýtal som sa ich: "O čo ste teda žiadali?" a všetci mi spoločne povedali: "Chceme sestričku!" Deväť mesiacov potom, 2. apríla, práve v deň keď Ján Pavol II odišiel do neba, sa narodila Maria Chiara Luce! No a nakoniec pred tromi mesiacmi sa nám narodil Federico, poznačený syndrómom Down, a to bol najkrajší dar ktorý nám Pán dal aby tak uzatvoril svoje dielo. Zaujímajúc sa ohľadom detí Down sme zistili, že sú oveľa čistejší, nie sú zlomyseľný, nechcú nič za odmenu keď rozprávajú, počúvajú, objímajú: Federico prišiel aby očistil našu lásku. Skončím s tým, že s Bohom, skutočne, sa môže postaviť šťastné manželstvo!

Maurizio

 

Keď sa narodil Federico nevedeli sme aký je výnimočný; doktori krúžili okolo mňa: "Pani, koľko má rokov? Pretože váš syn má črty ktoré vyzerajú akoby mal..." A ja som povedala: "Syndróm Down? Vynikajúco! Nás to nezaujíma! Je to náš syn, a my ho milujeme! Zamilovali sme sa hneď ako sme ho uvideli. Povedzte mi len ako mu pomôcť. Najdôležitejšie je aby žil, my sme spokojní!" Hneď od začiatku sme cítili, že je výnimočný, jeden znamenitý dar, pretože nám dal pocítiť veľkú nežnosť, hneď od jeho prvého pohľadu, a môžme sa od neho veľa naučiť. Predovšetkým, hneď od začiatku priniesol do našej rodiny podstatnosť. Začali sme hneď vyhadzovať niektoré veci z domu, dali sme preč gauč aby sme sa mohli vrátiť z nemocnice, pretože prach nevyhovuje jeho zdraviu. Postupne nás teda priviedol k podstatnosti. "Blahoslovená tá, ktorá uverila": Cítim to ako slogan môjho života, pretože práve to je to čo ma udržalo v komunite. Dnes spoznávam to niečo viac, a to sú naše deti, misia, rodina, ale aj niečo viac v mojom vnútri. To sú každodenné boje, ktoré stoja za to byť bojované, pretože potom príde vždy niečo viac, je to ako také každodenné "puzzle", ktoré ak si vedel spojiť každú jeho malú čiastku, nakoniec sa ukáže prekrásny obrázok! Ďakujem Bohu a Panne Márii, pretože odkedy som ju pocítila ako Matku, mi dáva obrovskú silu. Veľa ľudí sa nás pýta ako to zvládame s toľkými deťmi: nerobíme nič viac ako ich každý deň zveriť do Božích rúk. Z ľudskej stránky by sme neboli schopný to zvládnuť: aj my máme limity, chyby a nedostatky, ale zveriac ich Pánu Bohu máme istotu že On ich zmení. My len hovoríme "áno", a Pán Boh z tohto "áno" robí čosi pre všetkých dôležité. Prosím Boha o odpustenie pretože veľakrát hovorím to "áno" nepresvedčená, ale dnes ho chcem požiadať aby mi pomohol povedať to "áno" s otvoreným srdcom, s veľkou radosťou. Skrátka, ak nie som presvedčená, nič z toho nebude, ale naopak s "ánom" zo srdca sa rodí viera a všetko ostatné čo potrebujeme aby sprevádzalo naše "áno". 

 Paola