Komunita Cenacolo

Volám sa Silvio, pochádzam z Chorvátska, a aj ja som časťou veľkej rodiny Komunity Cenacolo. Som rád, že môžem svedčiť o mojom vzkriesenom živote. Vyrastal som v kresťanskej rodine, kde už od malička som dostal od rodičov slušnú výchovu, ale som jedináčik, a aj preto som v živote vždy hľadal súrodencov, ktorých som nikdy nemal, v kamarátoch, cítiac potrebu silne sa viazať v priateľstvách. Do 13-tich rokov bol môj život celkom slušný: dobre som sa učil, športoval som, mal som priateľov... jednoducho normálny život. Chodil som aj do kostola, vedený k tomu rodičmi, ale bez toho že by som pociťoval vieru ako čosi živé. Postupne mi všetko toto bolo akosi málo, chcel som čosi via, a tak som začal meniť kamarátov, hľadajúc osoby vekovo staršie. S nimi som sa našiel v situácii kde som musel prekonať svoj strach a hanbu, a tak som ich začal napodobňovať v ich správaní aj v ich zlozvykoch, ako fajčení trávy, pití alkoholu, frekventovaním techno-party... a nechýbalo veľa a dostal som sa až k heroínu. Zdalo sa mi, že je všetko OK, cítil som sa slobodný, a chcel som tak žiť po celý svoj život, ale v skutočnosti, bez môjho povšimnutia, som stále viac strácal kontrolu nad samým sebou. Prichádzali prvé problémy so zákonom. V tých rokoch som aj úplne zničil vzťah s mojimi rodičmi, oni sa mi snažili pomôcť viacerými spôsobmi, ale ja som ich nepočúval, vôbec som si neuvedomoval ako veľmi som bol "namočený" v problémoch: otvárajúc stále viac dvere zlu, a oslepujúc každým dňom viac a viac! V 16-tich rokoch som sa stretol s povinným rozhodnutím: ísť do Komunity, alebo do polepšovne. Bol som natoľko nerozvážny a zmätený, že na začiatku som skoro chcel ísť radšej do polepšovne, pretože sa mi zdalo, že to je znie akosi viac "chlapsky"! Ale potom som sa nad tým tak "narkomansky" zamyslel, a zdalo sa mi, že v Komunite by to bolo jednoduchšie, ale nechcel som vojsť na dlhý čas, tak akurát aby sa "ukludnila voda". 
Keď som prišiel do Komunity, samozrejme som mal kopec ťažkostí pochopiť všetko to čo mi ponúkali. Ranený ulicou som neveril v dobro ktoré bolo cítiť v komunite, nedokázal som nikomu dôverovať, ani veriť v to že to všetko nieje zrada. Ale krok za krokom, skutočné priateľstvo ktoré som dostával ma prinieslo k pochopeniu, že aj ja sa musím zmeniť: práve tu sa začala moja skutočná cesta k zmene života. Prvá vec, ktorá sa ma v Komunite hlboko dotkla, bola môj "anjel strážny", chalan ktorému ma zverili do opatery, a ktorý mi pomohol robiť prvé kroky. V jeho prítomnosti ako skutočného priateľa som "videl Boha" vedľa mňa: bolo to akési volanie naučiť sa pracovať a žiť seriózne. Postupom času mi začalo hovoriť moje svedomie v mnohých situáciách, a pochopil som, že žiť život s Pánom mi prináša odpustenie, nádej a radosť. Musel som sa prijať takého aký som s mojimi chybami aj s tými ktoré som pokračoval robiť v Komunite. Sviatosť Zmierenia mi pomohla spoznať moje slabosti, a nájsť odpustenie od Boha. Dnes vzácne hodnoty ktoré som sa rozhodol žiť sú priať dobro druhým, mať rád aj napriek ťažkostiam, vedieť darovať a prosiť o odpustenie Pána a blížnych vždy keď ich s mojimi ľudskými slabosťami raním. Môj život sa zmenil a aj život mojej rodiny: Odpustili sme si navzájom, udobrili sme sa, a dnes som veľmi šťastný, pretože som dostal možnosť obnoviť s rodinou dobré vzťahy. Ďakujem Pane Ježišu za túto našu veľkú rodinu Komunity Cenacolo a za naše životy v minulosti mŕtve a dnes vzkriesené.